liska

– Kto si? - Spýtal sa Malý princ. – Si veľmi pekná...
– Ja som líška, – povedala líška.
– Poď sa so mnou hrať, – navrhol jej Malý princ. – Som taký smutný...
– Nemôžem sa s tebou hrať, – povedala líška. – Nie som skrotená.
– Ach, prepáč! – povedal Malý princ.
Chvíľu premýšľal a potom sa opýtal:
– Čo znamená skrotiť?
– Ty nie si odtiaľto, – povedala líška, – čo tu hľadáš?
– Hľadám ľudí, – odpovedal Malý princ. – Čo znamená skrotiť?
– Ľudia, – povedala líška, – majú pušky a poľujú. Je to veľmi nepríjemné! Chovajú aj sliepky. Je to ich jediná prednosť. Hľadáš sliepky?
– Nie, – odpovedal Malý princ. – Hľadám priateľov. Čo znamená skrotiť?
– Je to už takmer zabudnutá vec, – povedala líška. – Znamená to vytvoriť putá.
– Vytvoriť putá?
– Pravdaže, – povedala líška. – Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom iných malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete...
– Začínam rozumieť, – povedal Malý princ. – Jestvuje jedna kvetina... myslím, že si ma skrotila...
– To je možné, – poznamenala líška. – Na Zemi sa dá všeličo zažiť...
– Och, to nie je na Zemi! – povedal Malý princ.
Zdalo sa, že to v líške vzbudilo veľký záujem.
– Na nejakej inej planéte?
– Áno.
– Sú na tej planéte poľovníci?
– Nie.
– To je zaujímavé! A sliepky?
– Nie.
– Nič nie je dokonalé, – vzdychla si líška.
Ale vrátila sa k svojej myšlienke:
– Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba. A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné lány mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to také úžasné, keď si ma skrotíš! Obilie mi ťa bude svojou zlatou farbou pripomínať. A ja si obľúbim šum vetra v obilí...
Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na malého princa.
– Prosím ťa... skroť si ma! – povedala.
– S radosťou, – odpovedal malý princ, – ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.
– Spoznáme len veci, ktoré si skrotíme, – povedala líška. – Ľudia nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!
– Čo mám urobiť? – Spýtal sa malý princ.
– Musíš byť veľmi trpezlivý, – odpovedala líška.
Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto. Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie...
Na druhý deň prišiel malý princ zasa.
– Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu, – povedala líška. – Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už od tretej začnem byť šťastná. Čím väčšmi čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej sa už budem celá chvieť od vzrušenia a budem nedočkavá. Ukážem ti, ako vyzerá šťastie! No ak budeš chodiť hocikedy, nebudem nikdy vedieť, na ktorú hodinu si mám pripraviť srdce... Je potrebné zachovávať isté tradície.
– Čo sú to tradície? – spýtal sa malý princ.
– Aj to je čosi, na čo sa veľmi zabúda, – povedala líška. – Je to niečo, čím sa odlišuje jeden deň od ostatných dní, jedna hodina od ostatných hodín. Napríklad aj moji poľovníci zachovávajú jednu tradíciu. Vo štvrtok tancujú s dedinskými dievčatami. A tak je štvrtok nádherný deň! Vtedy zvyknem zájsť na prechádzku až do vinice. keby poľovníci tancovali hocikedy, všetky dni by sa navzájom podobali a ja by som nemala sviatok.
Tak si malý princ skrotil líšku. A keď nadišla hodina odchodu:
– Ach! Budem plakať... povedala líška.
– Je to tvoja vina, – povedal malý princ. – Nič zlé som ti neželal, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil.
– Pravdaže, – povedala líška.
– Teda z toho nič nebudeš mať!
– Budem. Vždy, keď zazriem zlaté lány obilia... – povedala líška.
A vzápätí ešte dodala:
– Choď sa ešte raz pozrieť na ruže. Pochopíš, že tá tvoja jediná na svete. Vrátiš sa ku mne, aby si sa so mnou rozlúčil, a ja ti darujem tajomstvo.
Malý princ sa šiel znova pozrieť na ruže.
– Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič, – povedal im. Nikto si vás neskrotil a vy ste si neskrotili nikoho. Ste také, ako bola moja líška. Bola iba líškou, čo sa podobala státisícom iných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete.
A ruže boli veľmi zarazené.
– Ste krásne, ale prázdne, – pokračoval malý princ. – Nemožno pre vás zomrieť. Obyčajný okoloidúci by si určite pomyslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale ona sama je dôležitejšia ako vy všetky. Pretože práve ju som polieval. Pretože práve ju som ukrýval na noc pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože pre ňu som pozabíjal húsenice (okrem dvoch alebo troch, z ktorých majú byť motýle). Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo sa vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.
A vrátil sa k líške.
– Zbohom, – povedal.
– Zbohom, – riekla líška. – Tu je moje tajomstvo. je to veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí túto ružu takou dôležitou.
– Čas, ktorý som venoval svojej ruži... opakoval malý princ, aby si to zapamätal.
– Ľudia zabudli na túto pravdu, – povedala líška. – Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Navždy zostaneš zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu...
– Som zodpovedný za svoju ružu... opakoval malý princ, aby si to zapamätal.

Antoine de Saint-Exupéry
Malý princ 
XXI. kapitola

Táto stránka používa cookies. Viac info